V populácii pribúda počet ľudí staršieho veku. Je to dôsledok zlepšenej životnej úrovne, medicínskeho pokroku. Tento pozitívny trend však nesie aj svoje negatíva. Zánik klasickej multigeneračnej rodiny, anonymita sídlisk, pracovné vyťaženie detí, vedie často k pocitom samoty, opustenosti u starnúcej generácie. Ak sa k tomu pridá prirodzený strach a úzkosť zo zmien prichádzajúcich s vekom (výskyt rôznych ochorení) starší človek často nevedome cíti samotu ešte výraznejšie – obava z nedostupnosti pomoci. To vedie k nárastu úzkostného prežívania, ktoré trápi nielen samotného človeka, ale často sa prejavuje aj formami, ktoré sú bolestné a zaťažujúce pre blízkych. Vzniká riziko nedorozumení, ktoré bolia najmä preto, že sú medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi. Ak sa k týmto viac sociálnym zmenám pridajú aj poruchy zo spektra organických ochorení (rôzne typy dementných syndrómov), záťaž na človeka aj rodinu mimoriadne stúpajú. Osobnosť blízkeho – opatrovníka staršej osoby z poruchami pamäte – sa stále doceňuje nedostatočne. Pričom často dokážu doslovať obetovať svoj život a pohodlie svojej vlastnej domácnosti pre dobro starosltivosti svojho rodiča. Medicínske riešenia sú síce limitované efektom (nedokážu zataviť alebo zvrátiť stav), ale dokážu niekedy výrazne uľahčiť život postihnutému človeku aj jeho blízkym.